Načo je dobré písať denník
Začal by som tým, čo si pod denníkom predstavujem ja bez toho aby som bežne prijímané definície vyhľadával v encyklopediách, významových slovníkoch prípadne pátral po ich historickom pôvode a význame v etymologických slovníkoch, telefonoval odborníkom na jazykový ústav a iné zvláštne a časovo náročné veci a podľa nich potom korigoval svoju predstavu.
Na týchto stránkach mi ide skôr o autentické sprostredkovanie osobných názorov a postojov, poznatkov a neznalostí, než o uhľadené, štrukturované, tématicky výnimočné alebo iným spôsobom zaujímavé, obsahovo úplné, pravopisne a štylisticky správne články. A tento môj postoj vychádza práve z predstavy toho čo denník je, čo si ja pod týmto slovom predstavujem, takže je to celé také zacyklené... Chcem to ako aj ostatné veci jednoducho vydolovať len tak z vlastnej hlavy a zažitých skúseností, ktoré sú v nej. Ak niekto hľadá dokonalé diela, myslím si, že si v tomto prípade zmýlil (URL) adresu vo svojom prehliadači a mal by sa veľmi rýchlo zorientovať.
Moja klasická predstava denníka je v podobe malej knižky s tvrdým obalom, prípadne zošita s perom uloženého kdesi na dobre utajenom a bezpečnom mieste obsahujúcom veľa zaujímavých niekoľkostránkových poznámok alebo krátkych príbehov, ktoré tak veľmi pútajú záujem, že ak sa dostanú do rúk niekomu nepovolanému, okamžite je z toho oheň na streche. Klasický denník je vec, na ktorú sa občas úplne zabudne a ktorá sa po dlhom čase znovu objaví kdesi zapatrošená pri sťahovaní a vždy vzbudí obrovský záujem aj u samotného autora. Je v ňom totiž história, jeho názory a postoje, ktoré sa s odstupom času môžu javiť úplne naivne a preto častokrát úsmevne. No nie vždy je tomu tak. Popri takejto klasickej predstave sú tu potom ešte dopisy, obyčajné papierové, pohľadnice, ktoré sa môžu kopiť v nejakej krabici ak sme ich napísali mnoho. Tá krabica je vpodstate taký rozpadnutý denník niekoho s kým sme si vymieňali osobné názory. Takže už je tu predstava denníka ako zbierky osobných príbehov písaných iba pre seba, denníka ako krabice dopisov obsahujúcich príbehy písaných pre iného človeka. Dajú sa písať príbehy aj pre viacerých ľudí naraz? Samozrejme! Stačí ak sa dobre rozhliadnem po izbe a určite zbadám niekde pohodené noviny, časopis, knižku... To všetko sú "denníky" plné príbehov. V prípade mnohých knižiek je autorom príbehov jediný autor, v prípade časopisov je tých autorov viacero. Pozrime sa teraz na fyzickú formu denníka. Moja predstava, ktorú opäť nazvem klasickou, vychádza z toho, že denník je nejaká hmatateľná a nie veľmi ťažká vec, ktorá sa zmestí do jednej ruky, tašky. Tvarom kváder, materiálom papier s väzbou a stránkami popísanými textom, organizovanými do článkov s obsahom na začiatku, prípadne s ("fundovanými") názormi ("rešpektovaných") čitateľov("-autorít") na jej konci. Musí byť denník ako súbor príbehov z papiera? No nemusí. Príbehy môžu byť uložené aj na hlinených doskách, zvitkoch papyrusu ale aj na elektromagnetických nosičoch akými sú cedečka, magnetické pásky, súbory v počítači alebo na USB kľúči. Príbehy sú dokonca aj spomienky uložené v ľudskej pamäti, ktorá je možno hneď za pieskom z hľadiska dlhodobého, neskresleného uloženia tým najhorším nosičom, z ktorej sa až príliš rýchlo vytrácajú. Možno práve preto ľudia tieto príbehy z pamäte prepisujú na papier alebo iný typ nosiča. Aby sa na ne nezabudlo a človek sa k nim mohol vrátiť. Takže to celé teraz zhrniem. Denník je v mojej predstave súbor príbehov, ktoré majú autora/autorov a adresáta/adresátov uložených na nejakom nosiči, z ktorého sa len tak ľahko nevytratia.
Takto zoširoka vnímaný denník podsúva predstavu, že svet je v drvivej väčšine iba o príbehoch, ktoré je potrebné niekam uložiť a zoskupiť do súborov podľa najrôznejších kritérií. Bez toho aby sme to mohli nejako ovplyvniť, príbehy sa "samé" ukladajú do mysle a my si ich potom spätne vybavujeme ako spomienky. Pri spomínaní sa uzatvárame sami do seba a prestávame vnímať okolie. Ak nás pri tom niekto pozoruje väčšinou skonštatuje, že sme mimo. Ak to robíme príliš často alebo veľmi veľa ľudí v nevhodnú dobu, napr. počas výuky alebo v spoločnosti, zvykneme to nazývať snívanie s otvorenými očami... Sny sú vlastne takým spätným vyvolávaním spomienok. Tie cez deň sú vedomým a tie v noci podvedomým, ktoré nedokážeme "vedome" kontrolovať. Ak uplynie od zážitku dlhší čas, spomienky sa začínajú vytrácať, sny nadobúdať nejasné a skreslené obrysy. Zostávajú iba tie, ktoré boli intenzívne, niečím veľmi zaujímavé. Väčšinou ide o spomienky ktoré vyvolávajú úsmev alebo naopak smútok v podobe emócií na jednej strane alebo neobjasnené otázky na strane druhej. Je to prirodzené. Ľudská myseľ, podobne ako kniha, cedečko alebo iný pamäťový nosič má obmedzenú kapacitu a je preto nutné z nej nepotrebné veci priebežne odstraňovať inak by sa zaplnila ako zapísaný zošit a už by v nej nebol priestor pre nové zážitky. Toto všetko sú dôvody prečo ľudia svoje čerstvé zážitky prenášajú na papier alebo do počítača. Aby sa na ne jednoducho nezabudlo a oni sa k nim mohli počase vrátiť, prípadne sa o ne podeliť s inými. Pozrieť sa na ne s odstupom, nájsť odpovede na nejasné otázky, nové podnety alebo len také obyčajné povzbudenie.
A ešte jeden rozmer ma práve napadá. Väčšina príbehov je medzi ľuďmi zdieľaná ústne. Zavoláme známemu a zídeme sa s cieľom buď zažiť nové zážitky alebo predebatovať tie najnovšie. Je to také písanie si listov jazykom. Hovorí sa tomu verbálna komunikácia. Vpodstate ide o tú najkomplexnejšiu komunikáciu kedy bezprostredne človeka nielen počujeme ale aj vidíme, prípadne cítime, oňuchávame atď., atď. Čím je komunikácia komplexnejšia, tým viac nás zvykne priťahovať a vyvolávať intenzívnejšie, žiaľ, v drvivej väčšine iba emotívne zážitky. Paradoxne si z takejto komunikácie odnášame najmenej informácií. Zmysly sú vyslovene bombardované podnetmi najrozmanitejšieho druhu a ľudská pamäť, nielen tá počítačová, má predsa len svoju obmedzenú kapacitu. Navyše, to čo sa zvykne do nej ukladať sú poväčšinou vizuálne obrazy, ktoré tej pamäte spotrebovávajú najviac podobne ako filmy na disku počítača. Asi preto ľudia vymysleli písmo. Aby sa nemuseli osobne stretávať. Kedysi totiž nie každý každému "voňal" a tak namiesto aby riskovali vzájomný stret, napísali si radšej list. A nemuselo ísť zrovna o znepriatelených panovníkov území, konkurujúcich si ideológov, stačili aj takí majetnícki rodičia, ktorí držali mladých nakrátko a oddelene aby sa nedajbože nepokazili. Napísané príbehy umožnili ľuďom komunikovať beztoho aby sa vzájomne stretávali a to aj na relatívne veľké vzdialenosti a poznávať tak iných, ktorí mali podobné záujmy. Písané príbehy sa dajú zdieľať naprieč časom a priestorom a vytvárať spoločenstvá ľudí s podobnými záujmami, ktorí o nich radi "diskutujú" bez toho aby sa fyzicky stretávali. Mnohí z nich žijú na odlišných kontinentoch a stretnú sa iba občas, iní by sa už fyzickej diskusie ani z objektívnych dôvodov zúčastniť nemohli, napriek tomu sú pre mnohých tým najlepším "kamarátom" do debaty.
Moje osobné motívy pre písanie denníku vychádzajú najmä z vyššie popísaného vnímania významu slova denník. Rád by som sa podelil o svoje príbehy, záujmy a nápady. Tak aby sa na ne nielen nezabudlo ale snáď aj niekomu pomohlo nájsť odpovede na otázky, ktoré ho trápia. Ja som mal a mám v živote veľké množstvo otázok, na ktoré som väčšinou našiel odpoveď až po prečítaní množstva kníh. Čítal som rád a veľa a poväčšinou živelne bez usmernenia. Čím viac som čítal, tým menej som rozumel a mal viac a viac otázok. Na niektoré sa však odpovede našli a to ma neprestalo fascinovať. Dnes keď sa pozriem späť, občas si povzdychnem, keby som já len toto vedel vtedy a vtedy, inak by som sa veru rozhodoval! V živote človek totiž rieši množstvo zásadných problémov s nevratným dopadom na budúcnosť a je pre človeka kritické aby sa správne rozhodoval a neskôr rozhodnutie neľutoval. Pre dobré, tj. racionálne rozhodnutie, sú dôležité informácie a poznatky z oblasti, v ktorej človek problém rieši. Ak sa zle rozhodne pre školu, ktorá ho nebude baviť, celý život môže mať spackaný, podobne ako naivná Ruženka, ktorá sa vydá za prácou do najbližšieho veľkého mesta a skončí ako disco gogo tanečníčka, ktorú bude možno spočiatku aj baviť vrtenie riťkou pred nosmi drogovo závislých ale neskôr, keď krása odíde do stratena, bude riešiť problém kde si nechať spraviť za "zarobené" peniaze plastiku aby sa udržala v kurze v tom lepšom prípade alebo kde vziať medikamenty na liečbu, naopak, v tom horšom prípade. Nehovoriac o tom, že ťažko bude o svojich nepísaných príbehoch rozprávať bývalému spolužiakovi Danovi, ktorý pravidelne chodí potriasať zvonce do kostola v tej istej dedine už od narodenia. Jednoducho príbehy v budúcnosti určia človekovi jeho najužšie okolie, jeho okruh známych. Väčšina skončí v rodinách a v mestách, v ktorých sa narodili a debatujú o rovnakých denne zažívaných veciach, starostiach a problémoch, vedú bežný život, väčšinou trávený v bežnej práci alebo pri deťoch. Niektorí robia menej bežné veci a aj ich okruh známych sa vymyká bežnej predstave. Nazdávam sa, že to čo ich odlišuje sú práve príbehy, ktoré čítajú. Trochu odľahčene a nadnesene by so povedal, že niekto vrtí riťkou v meste na diske, iný mení burzové kurzy v New Yorke. Bol by som sklamaný ak by čitateľ na tomto mieste nadobudol dojem, že moralizujem, prípadne preferujem jednu konkrétnu cestu, jeden neomylný povolený súbor príbehov. Chcem skôr poukázať na skutočnosť, že príbehy, ktoré si necháme prejsť mysľou významne ovplyvnia náš budúci život a z hľadiska správneho rozhodovania je dobré ak sa nielen o rôzne príbehy iných zaujímame ale o tie vlastné sa aj s inými ľuďmi podelíme. Možno tak predídeme zbytočnému a zdĺhavému objavovaniu kolesa a nájdeme nových známych, s ktorými si v záujmoch porozumieme.
Na tomto mieste si napríklad spomínam, že ako mladý gymnazista som do dotazníka pre vojenskú správu uviedol informáciu, že vtedy ešte povinnú základnú vojenskú službu by som rád absolvoval v jednotkách protivzdušnej obrany alebo u radistov. Tento môj mladícky sen, nad ktorým som uvažoval zhruba jednu minútu pri vypĺňaní dotazníka v trenírkach priamo na zdravotnej prehliadke, sa mi hneď po skončení predĺžených štúdií na moje veľké prekvapenie skutočne aj vyplnil a ja som strávil takmer celý rok v príprave na rolu frontového bojovníka pred raketami a lietadlami nepriateľa, ktorý nemal peniaze na palivo. To, že som svoj postoj medzičasom zmenil na nevyslovené "keď už to musí byť, tak by som si rád aspoň ten vodičák na náklaďák spravil" nikto nevedel. A práve tu som si snáď prvýkrát v živote uvedomil aké je dôležité zdieľať vlastné príbehy nielen raz za čas ale priebežne a pokiaľ možno čo najobšírnejšie a najzrozumiteľnejšie, čitatelia sú totiž rôzni a nevyspytateľní. Dnes je situácia úplne odlišná od tej aká bola v čase keď som bol gymnazista. Zmenilo sa veľmi veľa vecí, ktoré sa dotýkajú najmä zdieľania príbehov. Nielenže dnešný študent ani len nevie čo bola povinná základná vojenská služba ale mám obavy, že mnohí si ani len dostatočne neuvedomujú skutočnosť, že výsada podeliť sa o vlastné príbehy so širším okruhom čitateľov bola zredukovaná na niekoľko málo príležitostí v podobe slohových prác a literárnych súťaží. Navyše, pri vykladaní vlastného príbehu autor musel veľmi dlho zvažovať obsah a formu práce lebo okrem prvej ceny existovala aj tá posledná. Ak zájdeme ešte ďalej do minulosti, zistíme, že s možnosťou vykladať vlastné príbehy to bolo len horšie a horšie. Taká možnosť sa v minulosti naskytla len veľmi málo šťastlivcom a aj tí museli svoje slová veľmi zvažovať pred malým zástupom verných adresátov medzi, ktorými boli takí, ktorým sa príbehy páčili ale aj takí, ktorým sa páčili menej, iní, ktorí príbehom rozumeli a naopak takí, ktorí im rozumeli menej. Niekto možno povie, že toto všetko zmenila revolúcia v roku 1989. Čiastočne má pravdu. Môj názor však je, že v pozadí možnosti slobodne zdieľať vlastné príbehy je oveľa významnejšia revolúcia. Revolúcia, ktorú by som možno trochu polemicky nazval najväčšou vedecko-technickou revolúciou od čias vynálezu mechanickej kníhtlače Johannom Gutenbergom. Mám na mysli objav automatu, konštrukciu zariadenia nazývaného počítač, vybudovanie globálnej počítačovej siete internet, ktorý bol na začiatku, paradoxne, vojenským projektom ministerstva obrany Spojených štátov amerických a vytvorenie otvorených systémov sociálnych sietí s integrovanými redakčnými systémami. Práve táto časová postupnosť malých a väčších, nezriedka nezávislých a súbežne prebiehajúcich (po)krokov, siahajúca ďaleko do minulosti, vyústila do dnešnej možnosti zdieľať príbehy s nevídaným počtom ľudí aká sa v histórii ešte nikdy nenaskytla. Vďaka internetu je dnes jeho užívateľom dostupné obrovské množstvo zaujímavých príbehov, ktoré boli v minulosti prístupné iba úzkemu okruhu ľudí. Nazdávam sa, že problém súčasnosti a blízkej budúcnosti je nielen sprístupniť stále väčšie množstvo príbehov čo najväčšiemu počtu záujemcov ale najmä napomôcť tým, ktorí sa o príbehy iných zaujímajú, v ich obrovskom množstve nájsť práve tie, ktoré pokiaľ možno čo najpresnejšie odrážajú záujem. Ale toto by už bola téma na jeden celý, samostatný a dlhý príbeh sám o sebe.
Porozprávať dobrý príbeh nie je vôbec jednoduchá vec. Okrem pravidelného tréningu je možno ešte dôležitejší záujem o príbehy iných lebo ak nemám čo povedať, každý ďalši tréning je zbytočný. Pre niektorých sa stáva takýto pravidelný tréning celoživotným záujmom a povolaním. A teraz nemyslím iba žurnalistov a spisovateľov ale aj pedagógov, scenáristov, hudobných skladateľov, výzkumníkov v najrozmanitejších oblastiach. Tí, ktorí to dopracujú najďalej sú vpodstate v rozprávaní príbehov majstrami. Vo svojich príbehoch sa odlišujú "iba" v používanom jazyku, téme, spôsobe a schopnostiach porozprávať príbeh, ktorý vie zaujať. Na začiatku však u mnohých bol obyčajný denník, ktorého význam by som predsa len na záver zúžil lebo ten pravý denník obsahuje najnovšie príbehy, ktoré nie sú príliš dlhé aby ich v ňom mohlo byť veľa a aby mohli do neho pribúdať pravidelne s krátkymi prestávkami. Ak súhlasíš alebo nesúhlasíš a takýto denník ešte stále nemáš, práve pre teba je určený tento článok Vytvorenie denníku na spravodajskom serveri Blogger.
Autor sa vopred ospravedlňuje zhovievavému čitateľovi za pravopisné a štylistické chyby v nádeji, ze obsah je na článku to podstatné. Ak vás článok zaujal a máte platný účet na facebooku nezabudnite zvoliť odkaz "Like" hneď pod článkom. Prípadne môžete zanechať svoj názor v komentári, ktorý je z pohľadu autora ešte zaujímavejší!
posted by martin @ 22:24
0 Comments
